Olympijský víťaz Anton Tkáč oslávi v utorok 70 rokov

Anton Tkáč sa narodil v roku 1951 v Lozorne, no už ako malé dieťa sa presťahoval s rodinou do Bratislavy. V úvode svojej športovej kariéry sa venoval atletike, neskôr presedlal na cyklistiku a svoje prvé náborové preteky vyhral na požičanom bicykli. Následne sa dostal do Slovana Bratislava a pri cyklistike už zostal. Z cesty čoskoro presedlal na dráhu. V úvode kariéry žiaril v jazde na kilometer s pevným štartom, na majstrovstvách sveta v roku 1969 obsadil ako osemnásťročný 8. miesto, no už o rok neskôr na šampionáte v Leicestri vybojoval bronz. Napriek úspechom však presedlal na šprint. "Mal som taký zlý rok 1972, keď bola olympiáda v Mníchove. Asi mesiac predtým som vyhral preteky, no potom sme išli trénovať do Brna a tam som v 85-kilometrovej rýchlosti spadol a zranil som sa. Na olympiáde som tak skončil až na 13. mieste, čo bolo považované za neúspech," uviedol v dávnejšom rozhovore pre TASR. Následne prišlo vyradenie z reprezentácie a Tkáč dlhšie ani netrénoval. Inšpiroval ho však triumf Ondreja Nepelu na MS 1973 v Bratislave a tak sa rozhodol pre návrat. "Po Mníchove prišlo k výmene trénerov. Prišiel Jaroslav Žák, ktorý videl, že v tom kilometri som síce dobrý, ale že to nie je to pravé orechové a začal ma stavať aj na preteky v šprinte. O rok neskôr v San Sebastiane, nebyť troch pádov s Danielom Morelonom, by som mal medailu."

Rozhodnutie vymeniť disciplíny sa ukázalo ako správne a Tkáč dosiahol na ďalších MS 1974 v Montreale dovtedy najväčší úspech v kariére, keď vo finále šprintu zdolal reprezentanta ZSSR Sergeja Kravcova a obliekol si dúhový dres majstra sveta. S mestom v provincii Quebec sa spája aj jeho najslávnejší moment v kariére. O dva roky neskôr sa tam konali olympijské hry. Tkáč postupne vyradil Stanleyho Smitha z Barbadosu, Kanaďana Gordona Singletona, Trevora Gadda z Veľkej Británie, Dána Nielsa Fredborga a v semifinále aj Nemca Jürgena Geschkeho. Vo finále nastúpil proti trojnásobnému olympijskému víťazovi a svojmu kamarátovi Danielovi Morelonovi z Francúzska a v dramatickom súboji rozhodol o svojom triumfe v tretej jazde. Víťazstvo zároveň znamenalo aj titul majstra sveta a zvolili ho aj za najúspešnejšieho športovca Československa 1976. "Je to najkrajšia spomienka. Cieľom každého športovca je vyhrať na MS a niektorí majú aj to šťastie, že vyhrajú na olympijských hrách. Je to veľmi dobrý pocit a vtedy človek vidí, že tá námaha stála za to. S Morelonom sme boli veľmi dobrí priatelia, pretože sme sa celý rok stretávali na Veľkých cenách. Tie naše stretnutia boli vždy také, že raz vyhral on a raz som vyhral ja. V Montreale som sa dostal do veľmi dobrej formy a on aj vtedy priznal, že keby bol v životnej forme, tak by ma nezdolal. Ten rok som nemal žiadne zranenie, žiadnu chorobu, všetko išlo ako hodinky a mal som takú výkonnosť, že som si niekedy myslel, že mám krídla."

Ďalší titul majstra sveta získal v Mníchove 1978 a v rovnakom roku ho opäť zvolili za najúspešnejšieho športovca krajiny. Kariéru ukončil o dva roky neskôr na olympijských hrách v Moskve, kde obsadil štvrté miesto. Bez športu však nezostal, keďže sa stal trénerom štátnej reprezentácie, s ktorou zbieral ďalšie úspechy, i Dukly Trenčín. "Viedol som družstvo šprintérov. Dosiahol som s nimi niekoľko titulov majstrov sveta a dve bronzové medaily na olympiáde. Mal som to šťastie, že s väčšinou tých chlapcov som aj pretekal. Zo dňa na deň som zosadol z bicykla a bol som ich trénerom."

Po trénerskej anabáze presedlal na funkcionársku stoličku a v roku 2001 sa stal prezidentom Slovenského zväzu cyklistiky. Na tomto poste pôsobil až do marca 2011, keď ho vystriedal Peter Privara.

Tkáč bol členom výkonného výboru Slovenského olympijského výboru a stál na čele Slovenskej asociácie olympionikov. V roku 2003 mu Medzinárodný olympijský výbor udelil výročnú trofej "Šport a výnimočnosť". V ankete Slovenský športovec 20. storočia obsadil druhé miesto za krasokorčuliarom Ondrejom Nepelom.